reklama

Zmarchrob a Aladár-alebo ako som videla zomrieť kamaráta

Ťažké kvapky dažďa bubnovali na okná autobusu, ktorý viezol cestujúcich, ako každý deň, domov. Pre presnosť príbehu nie je potrebné vedieť cieľ cesty ani jedného z nich, pretože ich očakávané plány sa aj tak zmenia. Príroda za oknami sa veľmi nemenila, rozdielny bol však pohľad jednotlivých pasažierov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Kým jeden vnímal len akési machule osvetľujúce vidiecku cestu, iný na tom istom mieste videl lampy, a ďalší zas obdivoval svoj vlastný odraz v okne. Bola to jedna z tých upršaných nudných štvrtkových nocí kedy je každý unavený po celotýždňovej práci, ale ešte nemôže vychutnávať víkend, pretože ho čaká piatok. Jedným z unudených pasažierov bol aj Aladár. Skoro dvadsaťročný mladík s výraznými modrými očami posadenými blízko pri sebe a čiernymi prefarbenými vlasami ktoré mu už odrastali a bolo vidieť pôvodnú blond farbu. Sedel zhrbený vo svojom sedadle a čítal svoju obľúbenú knihu. Aladára by som mohla opísať aj ako jedného z tých fascinujúcich ľudí, ktorí upútajú na prvý pohľad. Pripustíte si ich k telu, samozreme o nič viac ako priateľa, no dobre, možno jedného z tých najlepších, z ľudí, ktorí vás posúvajú dopredu. O to viac zarazí ich zmena, keď sa po určitom čase zrazu otočia vám a aj celému doterajšiemu svetu chrbtom a ukážu veľmi nenápadné, ale aj tak presné gesto, ktorým vyjadrujú všetko čím ste vy a ten svet pre neho celú tú dobu boli a to: NIČ. Keď sa na neho pozriem do spätného zrkadielka, mohla by som povedať, že to bol ten typ, čo by ho v stredoveku asi upálili ako kacíra. Sklamaného životom, Bohom a všetkými naokolo a klamajúcim samého seba o vlastnej samostatnosti a otrnulosti. Však ničím iným ako deckom čakajúcim na oslobodenie. Autobus zahrkotal a zastavil na zle osvetlenej zastávke uprostred lesa. Nastúpil nízky postarší muž s kozou briadkou a malými lenonovskými okuliarmi. V ľavej ruke držal dáždnik a v pravej obrovskú igelitku plnú čohosi, čo nápadne pripomínalo kuracie nohy. Ako tak nastupoval ďalej do vozidla zbadal medzi všetkými tými tvárami práve Aladára. Priblížil sa k nič netušiacemu chlapcovy a sadol si k nemu. Bol to dosť nečakaný čin, keďže všade naokolo sedeli samé sporo odeté slečny, s prihlúplym až slepačím výrazom na tvárach. Jedným slovom- k***y. Pomaly si premeral Aladára začal rozprávať o tom aké je hrozné počasie a opisoval ako jeho miláčikom nesie niečo na večeru. Nepovedal však kto, alebo čo sú jeho miláčikovia a ani čo nesie vo svojej taške. Poočku pozoroval svojho mladého spolusediaceho a pre seba sa uškŕňal. Aladár sa otočil a poprosil pána v čiernom aby ho nechal na pokoji a venoval sa vlastným záležitostiam, lebo on je unavený po celodennej námahe a nemá náladu počúvať ešte nejakého starého otrapu. Nato sa pán vzpriamil a predstavil sa tónom akoby bol ten najdôležitejší, najkrajší a najmúdrejší človek na svete. Aladár sa otočil a zaujato pozeral na pána Zmarchroba a snažil sa rozpamätáť kde už jeho meno počul, vedel, že ho počul vedel o tom mene dosť aj o jeho nositeľovy, no v tejto chvíli mal mozog úplne vygumovaný. Zmarchrob si sadol, perfekcionisticky si poskladal kabát a uprel na chlapca svoje malé čierne oči. Vybral čokoládu a ponúkol ho. Aladár si vzal a pri tom ako pozoroval svojho nového spolusediaceho rozmýšľal kde ho už videl. A Z. akoby mu čítal myšlienky len povedal : „Nepremýšľaj nad tým Aladár, aj tak na to neprídeš kým ti to ja nedovolím.“ Aladár ostal šokovaný, lebo pokiaľ vedel tak sa mu vôbec nepredstavoval. Zmarchrob však ukázal svojím kratákym ukazovákom na zošit s menovkou. A Aladár zabudol na to, že mu práve ten podivný mužíček čítal myšlienky. Začali sa baviť o škole a o plánoch do budúcnosti. Z ničoho nič prišla na rad téma Boh. Aladár popisoval svoje pocity plné nenávisti a pohŕdania načo sa však Z. iba zasmial a pokýval rukou, podľa jeho dovtedajších názorov (sympatiov s ateizmom a konzumom) by človek povedal, že bude zasa súhlasiť a iba pokýva hlavou. Tentoraz mu vša bolo v očiach vidieť malý záblesk a začal hovoriť o čosi dychtivejšie. Chytil mladíka za rukáv a pozval ho na pohár piva, pri ktorom by mu chcel niečo navrhnúť, niečo čo sa len tak nedá v autobuse. Aladár bol už dostatočne zvedavý a tak len prikývol. Ani sa nenazdal a uvidel ošarpanú zastávku, ktorú si predtým nikdy nevšimol. Vystúpili a ocitli sa v malej dedine ktorá asi nezažila priemyselnú revolúciu, nieto ešte komunizmus a dve svetové vojny. Chalúpky boli učupené pod obrovskými stromami a celú dedinu obklopoval hustý les. Všetko malo taký mäkký oranžový lesk, ktorý asi vyvolávalo svetlo sviečok, už dávno prestalo pršať a ostal iba mokrý vzduch voňajúci po opadanom jesennom lístí. Vydali sa malou zapdnutou ulicou a pred nimi prebehol pes, ktorému chýbala jedna noha. Vošli do malého hostinca, ktorý vyzeral akoby jeho majiteľ nemal ani na spodné prádlo. Sadli si do stredu miestnosti za stôl, ktorý bol presne pod lampu na ktorej mohlo byť aj 30 sviečok, Zmarchrob to odôvodnil tým, že pri takomto rozhovore musia byť nevidení a nepočutí a použil pri tom známu vetu: Pod lamou je najväčšia tma. V tomto momente to aj bolo oprávnené, lebo hostinský si ich najmenej pol hodinu nevšímal, aj keď boli jediný zákazníci, ktorí boli schopní zaplatiť. Objednali si akýsi lacný nápoj, ktorý bolo lepšie neidentifikovať. Rozhovor sa začal.Zmarchrob vysipal zo svojej igelitky obsah a na Aladárovo veľké počudovanie z neho nevypadli kuracie nohy, ale ľudské palce. Ostal zmeravene sedieť a iba nechápavo hľadel do očí majiteľa obsahu tašky. Pri pohľade na jeho ruku hneď vedel, že nie sú jeho, lebo on mal prstov na každej ruke päť. Musel by mať prinajmenšom desať rúk aby mu všetky mohli patriť. Zmarchrob mu začal opisovať dôležitosť ruky a hlavne dominanciu palca nad ostatnými prstami, pretože vďaka nemu môžme veci držať, a nemusíme si pomáhať nohami a ani ústami. Aladár sa potom spýtal, prečo o tento dôležitý prst pripravil iných ľudí (hneď mu bolo jasné, že sú zo živých ľudí ale nevedel vysvetliť prečo). Nato mu Zmarchrob odpovedal niečo v tom zmysle, že mu ho dobrovoľne dali, ale to dobrovoľne povedal veľmi potichu akoby to tak ani nebolo, a povedal to len z nutnosti situácie. Aj tak nevedel pochopiť, prečo by niekto len tak dával svoj prst hocikomu blízkemu, nieto ešte neznámemu. „ Tie prsty, to je práve to, prečo som sa rozhodol, že si k tebe prisadnem“ povedal Z a upil si z toho nápoja. „Nechápem načo narážate,“ nejaký tón v Zmarchrobovom hlase ho nútil aby mu vykal, aj keď si pôvodne potykali. „Nechápem, čo mám ja spoločné s tým, že niekto ako vy krája druhým prsty a nosí ich v igelitke. Asi som sa nechal pozvať niekým, kto nie je úplne pri zmysloch. Tešilo ma pán Zmarchrob, ale nabudúce už asi nebude,“ zdvihol sa a chystal sa odísť, keď Z zrazu prehovoril. Po celý čas čo Aladár rozprával a vybavoval účet s hostinským nepovedal ani slovo. Tentoraz sa však postavil, odkašľal si a začal: „Viem, že ľudí ako si ty, posadnutých samým sebou a vlastnou dôležitosťou dokáže niečo také ako ľudské prsty v igelitke priviesť do veľkého pomykova, ale ešte si ma nenechal aby som ti to vysvetlil, ale keď chceš, pokojne choď a mrzni na zastávke, ďalší autobus ide aj tak o dve hodiny. Samozrejme, budeš tam mrznúť až vtedy ak ju nájdeš. Môžeš tu však ostať sedieť a vypočuť si moju verziu, a možno získaš viac ako si si myslel.“ Ako dopovedal Aladár si naoko neochotne, v hĺbke svojej duše však nadmieru zvedavý sadol. Zmarchrob začal opisovať namáhavosť svojho povolania, presný názov však zatiaľ tento večer nevyslovil, Aladár si však myslel, že to bude nejaký strelený hrobár, alebo patológ. Jednoducho niečo, kde človk môže len tak prísť do styku s ľudskými prstami bez toho aby ho ich majiteľ mohol odsúdiť za ublíženie na zdraví. Vnútorne nejak stále nevedel prijať, že by tie prsty mohli darovať živý ľudia takémuto utáranému šarlatánovy. Potom však Zmarchrob začal rozprávať o hierarchii vo svojej práci, a to tak, že on už nie je úplne dole, ale pri jeho veku je to dosť úbohé, že zbiera iba palce na rukách. Mohlo by to byť aj samozrejme horšie, a to, keby zbieral nohy ( Aladár iba nechápavo pozeral, ako môže byť zbieranie placov lepšie ako zbieranie nôh). Zmarchrob však povedal, že rukami konáme, a na ovládnutie celej ruky stačí palec, pretože bez palca nič nechytíme. Ako príklad uviedol, že všetci zlodeji a vrahovia používajú ruky, veď nikto nikdy nepočul o vylúpení banky nohami. Potom nad ním sú zberači uší a očí ( lebo je jedno ktorou cestou človeka zmanipulujete) a ďalej nasledovali ústa a myseľ a nakoniec duša. Myseĺ a ústa mali na starosti naozaj šikovní manipulátori a to preto, aby nakazili človeku jeho zmýšľanie a pomocou toho on manipuluje iných a tak majú prstári, očiari ušiari a ostatní ľahšiu prácu. „ A kto má nastarosti dušu?“ spýtal sa pobavený Aladár a už si v duchu predstavoval ako toto čudné stretnutie porozpráva známym. „ No, tak dušu, ako najdôležitejšiu súčasť človeka má na starosti len jeden. Iba on má dostatok skúseností a iba on má povolenie to robiť. Nemôžem ti ani povedať kto to je, to by som toho príliš vyzradil, ale musí ti stačiť, že ho voláme L. Vieš nemá rád, keď ho ľudia bezdôvodne pomenúvajú“ povedal Z. „ A teraz k tomu, prečo som ťa sem pozval. Som na ceste za samotným L, a konečne chcem byť povýšený. Chýbami však jeden prst, no a ako si si isto domyslel, je to práve ten tvôj. Musím ich mať presne jedenásť. Mám tu palce depresívneho človeka, agresívneho, rojka, porstitútku, zlodeja, a potom potrebujem ešte prst od egositického narcistu. Mylím, že ťa táto tvoja definícia neurazila prihliadnuc na to, že sa v nej sám vyžívaš, a preto nepochybujem o tom, že mi ten prst daruješ.“ Aladár iba zdesene posunul stoličku ďalej a tupo zízal na Zmarchroba, chudáčik, nezmohol sa ani na slovo. „ Myslel som si že ostaneš ticho sedieť,“ odvetil Z a vybral nôž. „ A ako sa hovorí, kto mlčí ten svedčí.“ Aladár neschopný väčšieho pohybu iba kýval na znak nesúhlasu a slzy mu tiekli od bolesti z očí. Zmarchrob sa zaškeril, udrel Aladára po hlave až tak, že padol do bezvedomia. Hostinský sa hlasno zarehotal, vyvesil štít na krčmu s názvom Peklo a odpľul si pri pohlade na nebo.Ťažké kvapky dažďa bubnovali na okná autobusu, ktorý viezol svojich cestujúcich ako každý deň domov. Krajina sa menila za oknami veľmi rýchlo. V ľavom rade pri okne sa prebral mladík na ktorom bolo vidieť, že sa mu prisnilo niečo naozaj strašné. Pomaly si obzeral svoje ruky a ticho vykríkol pri pohľade na svoju ľavú, na ktorej nevidel palec. Obzrela som sa do spetného zrkadielka a zazrela som ho. Sedela tam chladná troska človeka, ktorý mohol byť niekým. Mám taký pocit, že Zmarchrob ho oklamal, že on nebol ten Zmarchrob za ktorého sa vydával, ale L. Asi som mu predsa len nemala zastaviť keď na mňa kýval a ani nebol na zastávke. Čas nemôžem zastaviť, ale volantom môžem potočiť a nasmerovať to rovno do jazera čo sa pred nami leskne. Už nebude Aladár, a ostatných, myslím zachránia, jeho však nie, stratil príliš veľa krvi. Ovplyvňovať osudy iných ľudí nie je moja parketa, ale keď už nastúpia do môjho autobusu nič iné mi neostáva.

Uška Melicherová

Uška Melicherová

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

ironický cynik, alebo cynický ironik s občasnými záchvatmi narcizmu, alebo stavmi absolútnej beznádeje... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu